Len tak, aby sa nezabudlo... pokračovanie článku
Deň ako tento sa nestávajú len tak spontánne. Na začiatku boli roky, keď som červené Vespy obdivoval len vo výklade. Po nich prišli roky odkladania do prasiatka. A aj keď už bola Malina moja, každý mesiac som jej dokúpil nejaký doplnok, aby bola nakoniec pripravená na veľkú cestu, ktorú som jej predurčil. Dúfal som, že sa nám podarí prežiť aspoň jeden jediný deň na nejakej odľahlej horskej ceste uprostred krásnej scenérie, kde sa konečne vyšantíme tak, že tie roky úsilia tomu všetkému dajú zmysel. Len jediný deň, ktorý si navždy zapamätám... prišiel práve dnes... pokračovanie článku
Počas posledných dvoch dní sme sa rozlúčili s Londýnom, a po vidieckych cestách Essexu a East Anglie sme s Malinou vrčali smerom na sever, až sem na útes vo Whitby, kde sme prečkali búrkovú noc na miestach, ktoré v Stokerovom románe terorizoval gróf Drakula. Vstal som už za svitania a zakreslil si do mapy cestu na dnešný deň. Podľa predpovede počasia, ak chcem jazdiť v slnku, musím sa otočiť viac na západ, do vnútrozemia severného Yorkshire. To je vlastne dobre, pretože táto časť ostrova má veľa krás a jeden na druhom sú tu natlačené viaceré národné parky. Tak to snáď dnes bude pekná jazda... pokračovanie článku
Keď prišiel môj čas po 5 rokoch opustiť Britské ostrovy, bolo mi ľúto hlavne jednej veci... že som z nich vlastne nič nevidel, okrem výhľadu zo svojej kancelárie v Londýne. Preto som len pár dní pred odchodom poškrtal mapy a namiesto cesty z Londýna priamo na kontinent som nakreslil kľukatú čiaru cez celý ostrov... a ešte kúsok ďalej. Tak sa začala cesta, o ktorej dúfam, že bude tak trochu epickou čiarou sa mojím životom vo veľkomeste a pomôže mi nájsť môj nový svet, seba samého a zmysel toho všetkého... pokračovanie článku
Viete, ani ja nie som rád keď nepíšem blogy. Bola to dlhá prestávka, nie však nekonečná. Skúsim sa vyhovoriť slovami známeho cestovateľa: "striedam v živote len dve obdobia... obdobie dobrodružstva a obdobie príprav na ďalšie dobrodružstvo. Čím dlhšie prípravy, tým väčšie dobrodružstvo." To najnovšie je už tak trochu zavárané - niekoľko rokov odložené na neskôr. Ale konečne som sa rozhodol ho otvoriť... aby sa nepokazilo. A keďže počet dní do štartu sa nebezpečne priblížil k nule, vyrazil som na testovaciu jazdu. Zatiaľ bez veľkých cieľov, len také obligátne otvorenie sezóny tradičnou cestou na juh k moru. pokračovanie článku
Vtedy bola zima. Obojživelne mokrá, londýnska, zahmlená. Jelly stávala každé ráno na stanici nadzemky v Kentish Towne s veľkou doskou plnou svojich výtvarných diel. Volala sa vlastne Jenny, ale bola tak drobná a biela, až bola miestami priesvitná, preto jej hovorili Jelly. Stával tam aj Eiffel. Eiffel mal 2,5 metra, prechudlú postavu, nosil dlhý čierny kabát, vysoké kožené cižmy a kreslil si tmavé tiene okolo očí. Medzi nimi stál Junior zabalený do obrovského vlneného šálu. Prišiel len nedávno a začal dochádzať do svojej novej práce, kde si stále nevedel spomenúť na názov svojej funkcie, iba že začína s "junior...". Každé ráno stáli všetci traja na tom istom mieste špinavej stanice nadzemky Silverlinku. pokračovanie článku
Vstal som ešte za svitania, zbalil stan a vydal sa na cestu. Chladný ranný vietor ma rýchlo prebral z neprebudeného oťapenia. Podľa predpovede som mal hodinu náskok pred silným lejakom, ktorý sa blížil od mora a mal počas dňa ovládnuť celé ostrovy. Mal som jedinú možnosť. Byť rýchlejší. Na dážď som síce vybavený a dokonca v ňom jazdím rád, ale ísť v ňom 500km by bolo nad moje schopnosti. pokračovanie článku
Ešte sa celkom nerozbrieždilo, keď sa v kuríne, v stajni, dielni, aj kúpeľni rozkikiríkali kohúty. Farmár sa s dvoma foxteriérmi vybral na prechádzku, aby povyberal poplatok za prenocovanie. Vystrčil som nos zo stanu a vyrochnil sa zo spacáka do mrazivého rána. Okolo mňa sa pomalými zombie-pohybmi plížili ospalí turisti, väčšina sa už balila na celodennú túru. V ružovom svetle nového rána som sa poobzeral po krajine kam som uprodred noci dovrčal, krajine legiend, nadprirodzených bytostí a mýtov starších než hory samotné... pokračovanie článku
Keď ide o poznávanie, cestovanie, dobrodružstvo, tak mám sklony ísť až na hranicu svojich možností... a ešte kúsok ďalej. Inak si neviem vysvetliť, prečo som si v ten piatkový večer nakreslil na mapu čiaru dlhú niečo cez 500 km a rozhodol sa túto cestu absolvovať za jediný deň ... a samozrejme ako vždy na Vespe, po bočných cestách. Tentokrát to nemal byť bežný relaxačný výlet bez cieľa, ale skutočná výprava na najkrajšiu cestu ostrovov A4086 v srdci národného parku Snowdonia v severnom Walese. Nebol som si istý, či som tentokrát svoj vzdialenostný limit tak trochu neprešvihol... pokračovanie článku
Piatkové pracovné stretnutie ďaleko na juhu v mestečku Andover, to je ako pozvánka na víkend mimo mesta. Preštudoval som si mapu, nakreslil pár myslených čiar po pobreží a zastavil sa niekde tam ako začína Dorset, na ostrove Isle of Wight. Už dávno som sa naň chystal, páčilo sa mi ako ho domáci nazývali "THE island", akoby to bol nejaký tajný ostrov strašidiel, duchov a bláznivých vedeckých pokusov. Zbalil som stan, kefku a nechal si ešte trošku miesta kam namačkám oblek po mítingu... pokračovanie článku
Bolo horúce slnko-seno-jahodové leto, blížil sa zriedkavo voľný víkend, tak som si na mapu kreslil čiaru po dedinských cestách od Londýna smerom na zapád. Dosť mi za rok narástli krídelká, preto sa mi ceruzka zastavila až keď som od oka odhadol svoju najnovšiu cestu na 300km jednosmerne. Cieľ sa nachádzal uprostred zeleno vyznačenej plochy národného parku Brecon Beacons vo Walese. Hodil som do kufra spacák, zubnú kefku a v skoré sobotné ráno sa vydal na cestu... pokračovanie článku
Existuje mnoho spôsobov dopravy... cestnej, vzdušnej, riečnej,... a jeden tajný druh, tzv malinový. Po roku spolužitia s Malinou sa nám podarilo objaviť mnoho zákutí, kam štvorkolesový človek nezablúdi. Táto jar sa budila pomaly, no s Malinou o to krajšie. pokračovanie článku
Je to malá dedinka na západe Londýna. Malá a nevýznamná, len niekoľko krátkych ulíc, malý obchod, krčma, pošta a kostolík bez veže. Nebolo by dôvodu, prečo by sa o takúto dedinku zaujímal svet. Lenže sa zaujímal. Hnutia za ochranu prírody, vlády, rebeli, demonštrácie, televízie, hlavné titulky novín... to všetko si prežil malý Sipson, to všetko pretože Sipson mal byť zničený, to všetko pretože kedysi dávno stála v susedstve ďalšia, dnes už neexistujúca malá dedinka a názov tej pozná celý svet... Heathrow... pokračovanie článku
Toto nie je veľký príbeh. Je to príbeh stvorenia príliš krehkého pre veľké dobrodružstvá. A zároveň nezvyčajne odvážny pre tak veľký chladný svet veľkomesta. Príbeh o prežití, novom začiatku a zraniteľnosti života. O tom, že od najhorších chvíľ na pokraji smrti k novému šťastiu nás nemusí deliť viac než jeden jediný krok. Všetko sa to začalo v časoch, keď sa na Londýn spustila dlhá, chladná, sychravá zima... pokračovanie článku
Prebral som sa z príjemného spánku o lyžovačke a domácej klobáse, presvedčený, že spím v chate na Liptove a treba nám priložiť do piecky. Veľmi sa mi nechcelo otvoriť oči, ale bol som zvedavý kto ma to drží za ruku. V momente ako som otvoril oči sa mi všetko vybavilo. Žiadna chata... vonku spím, stratený a sám, kdesi uprostred lávového pola na ostrove v Atlantiku a desiatky kilometrov okolo mňa niet živého tvora. A kto ma potom drží za ruku?! ... pokračovanie článku
Vybrať sa len tak s batohom na niekoľko dní do pustatiny. S hmliste vygooglenou predstavou toho, čo nás asi čaká, plný energie, na počiatku nevyhnuteľného dobrodružstva. To sú moje obľúbené časy. Tentokrát som nemal žiadne obavy, ostrov Lanzarote nie je veľký, niet kam zablúdiť, počasie je i v zime príjemne letné a pobrežie sa hemží plážovými dovolenkármi a ich hotelmi, proste pravý Kanársky ostrov. A napriek tomu bolo v tomto raji na Zemi mojím cieľom miesto, ktoré mohol vytvoriť len sám diabol. Pustý svet bez života, poznačený skazou obludných rozmerov, svet tak hrozivý, až je tým krásny... sopky, krátery a lávové polia ostrova Lanzarote. pokračovanie článku
Najradšej mám na fotografii príbehy. Tie ktoré sa skrývajú hlboko za obrázkami. Tie ktoré nepozná nikto iný, len ten kto stlačil spúšť. Neviditeľné cesty, ktoré ho doviedú k tomu správnemu okamihu. Niektoré sú šťastnou náhodou, niektoré veľkým dobrodružstvom a niektoré sa ťahajú celé roky za svojim šťastným koncom. A tento príbeh je každým z nich... pokračovanie článku
Zo sna o drevených vzducholodiach ma prebral budík hlásiaci svitanie. Lenivo som si zbalil jablko a mandarinku, naštartoval Malinu a preskútroval sa ulicami k parku. Strážnik práve otváral veľkú železnú bránu. Okrem niekoľkých nadmerne vášnivých psíčkarov nebolo v parku nikoho. Po 3 míľach som zaparkoval na svojom obľúbenom mieste, zhasol motor a počúval. Z diaľky ku mne chladným šerom doľahlo hrozivé ručanie. A hneď po ňom ďalšie z opačnej strany. A ďalšie a ďalšie... zo všetkých strán. Tak už to začalo... pokračovanie článku
Šéf sa nervózne zahniezdil ako som mu podal na mňa nezvyčajne úhľadnú obálku. Svojím typickým prehnane silným welšským prízvukom sa ešte pred jej otvorením odrazu pustil do zúfalej rozpravy mojej dôležitosti a ako si ma naozaj nemôžu dovoliť stratiť... ja som sa len svojím prehnane východoeurópskym prízvukom spýtal, či bolo naozaj treba až moju výpoveď na to, aby si to uvedomil. Na 30 sekúnd ostalo hrobové ticho, v ktorom bolo počuť azda len jeho zahanbenú červeň a vrčanie lietajúcich strojov, ktorými som si na poslednom mítingu počmáral poznámky. Potom sa postavil, poprial mi veľa šťastia s fotografiou, a že aby som sa mu hneď ozval ak raz ešte niekedy dostanem chuť byť plánovačom. pokračovanie článku
"Ten malý má hlavu, ten vám v Handlovej neostane, pôjde do mesta." povedala raz teta rodičom, keď sa snažili predvídať, čo zo mňa vyrastie. Zdalo sa mi úžasné, že raz budem žiť v meste... v Prievidzi a možno aj v Banskej Bystrici... voziť sa trolejbusom a harmonikovým autobusom... bolo to wow. Ale to som ešte nevedel, že sú aj iné mestá, iné krajiny, že môj svet nikdy nebude mať hranicu v Bergu a že aj takto bude vyzerať môj obyčajný deň... pokračovanie článku
Môj učiteľ angličtiny bol starý komunistický hajzel, čo stával v nedeľu ráno na námestí a zapisoval si mená detí ktoré išli do kostola. Napadlo ma to ako som započul dve postaršie dámy smiať sa na svojich neúspešných pokusoch dorozumieť sa so svojimi základmi angličtiny. Ich kockatý smiech sa rozhrkotal celým terminálom jedného z tých pochybne londýnskych letísk. Gýčovo zapadajúce slnko robilo všetkým ľuďom smiešne dlhé tiene, čo cezo mňa blikali ako som sa zložený na zemi v kúte neúspešne pokúšal vtiahnuť do svojej knižky. Bez šance... zajtra ma čaká fotenie svadby a ja si s pocitom nenaučeného študenta pred skúškou čítam manuál k foťáku. pokračovanie článku
"... a tak sme sadli do auta a išli 50km, aby me ho videli. Bol to cumulus humilis." Zakončil svoje rozprávanie jeden z dávnych členov Klubu Obdivovateľov Oblakov. Pripadalo mi to šialené cestovať za oblakom. Tak mi vysvetlili, že u nich v centre Austrálie je taký mrak veľmi ojedinelá vec. A že Londýn má užasnú oblohu, veľa oblakov, nech im pošlem nejaké fotky... a ako som sa tak v nich hrabal, zistil som, že majú vlastne pravdu... pokračovanie článku
Možno tak trochu príliš červená pre tento svet. A možno aj vďaka nej bude farebnejší. Prišla s jarou a doniesla so sebou malinový pocit slobody. Opustené cesty, skoré rána a spánok pod holým nebom, platonické úniky z pazúrov veľkomesta. pokračovanie článku
Britské kanály brázdia dlhé úzke člny zvané Narrowboat. Sú väčšinou pekne vymaľované, mnohé obývané, alebo slúžia ako pohodlná doprava pre riečnych dovolenkárov. No... a práve tie dnes neuvidíte. Toto je o tom, že taký fotovýlet sa nemusí vždy celkom poradiť, keď si vyberiete nevhodný objekt v nevhodnom počasí. pokračovanie článku
Na Londýn opäť padla hmla, tma a mrazivá zima... podmienky na fotenie veľmi zlé. V hmle je všetko šedivé, svetla je málo na ostrý záber a keby som aj nejaký zbadal, mráz mi zadusí baterky a foťák nenaštartuje ...a aj tak ma bolí hrdlo. S takými dobrými výhovorkami by som mohol kľudne ostať doma pri čaji, tak ako sa na tak príšerný deň patrí. Prípadne si fotiť v teplej izbe zátišie plyšového leňochoda s kaktusom. Ale nie. Ateliérový fotograf zo mňa nikdy nebude, zas ma zlákala divočina. Trikrát omotaný šálom som vybehol von a pustil sa blúdiť do pochmúrnych záhrad bývalého kráľovského paláca Hampton Court. pokračovanie článku
Bol to taký prvý rok. Ten keď začína vlastný život. Už žiadna škola, nútené povinnosti, či detské zákazy. Konečne som prešiel strapatými začiatkami, našiel si prácu i bývanie podľa vzoru normálnych ľudí a začal žiť... i keď asi nie celkom normálne... proste tak po svojom. Nakúpil si pár akciových leteniek na miesta, ktoré som vždy chcel navštíviť a keďže v tom istom čase môj staručký kompakt vypustil dušu, rozhodol som sa bezcitne ho nahradiť peknou začiatočníckou zrkadlovkou. Tie letenky a nový foťák sa ukázali ako dobrá kombinácia. Zrejme už s doživotnými následkami... dnes je na svete prvých 10,000 fotografií a moja prvá knižka. pokračovanie článku
Spomínam si na jedno skoré ráno. Lietadlo zo Sliaču rýchlo naberalo výšku a ja som cez okno sledoval tak známu krajinu. Bolo leto a prvé červené lúče spoza hôr sľubovali krásny deň. Priamo podo mnou som videl náš dom, záhradu, stromy obsypané ovocím a psa ako sedí pri bráne a čaká, kedy sa vrátim. Niektoré veci je psom ťažko vysvetliť. Hlavne také, že sa už nevrátim toto leto... ani budúce leto... a ani to po ňom... pokračovanie článku
Nedávno som začal odoberať jeden britský časopis o cestovaní - dobrodružného druhu. Vlastne mám ešte len dve čísla, ale už som si z ich stránky posťahoval príručky zo všetkých možných i nemožných krajín, prešiel kopec fotiek amatérských dobrodruhov a jednu som im aj uploadoval, aby vedeli, že existujem. No a dnes ma čakalo prekvapenie... pokračovanie článku
Pomedzi staré hračky, gramofón, deravú fotelku a jelenie parohy som sa s baterkou v ruke predral až k zaprášenej krabici v kúte. Pod škridlami bzučalo osie hniezdo a medzi trámami viseli obrie pavučiny. Do jednej som sa zamotal a zavadil o chápadlo antény na ČSTV2 ako som sa nešikovne snažil ťažkú krabicu dotiahnuť k východu. Keď som konečne z povaly zliezol, otvoril som ju, umyl si zašmudlané ruky a pustil sa objavovať svoj novoobjavený poklad. pokračovanie článku
Mal som obdobie, keď som často túžil utiecť až na koniec sveta. Keď sa môj život zúfalo obklúčený petržalským panelom zasekol na jedinom neznesiteľne nudnom dni, ktorý sa opakoval stále dokola. Práca, najesť sa a spať. Bol som čerstvo po škole a moje životné ideály sa každodenne rúcali na tvrdej realite prázdnych dní. Skončil som uviaznutý vo svete kolegov, finančných výkazov, investícií a analýz. S veľkou perspektívou pracovných úspechov a bez perspektívy splnenia svojich snov. A tak som to ukončil. Temné časy bratislavské zahodil do nepodarenej minulosti a vybral sa nájsť svoju stratenú slobodu. Chcel som dôjsť až na koniec sveta... a tak som šiel... pokračovanie článku
Niekedy príde noc, v ktorej dôvody ostať hore vysoko prekonávaju únavu. Také mám rád. Sú to tie nezabudnuteľné noci, keď sa sny nesnívaju, ale plnia. Po ktorých nás vychádzajúce slnko nájde tak trochu zmenených. O jednu peknú spomienku starších... Vždy som túžil vidieť vysvietený nočný svet z letovej výšky rozprávkových drakov... pokračovanie článku
Jeden profesor, ktorého prednášky o kreatívnej stránke fotografie počúvam mi vnúkol takú myšlienku. Keď bol raz v Benátkach, vzal si jeden dosť komplikovný foťák, ktorý treba dlho nastavovať. Tak sa mu stávalo, že kým si celé to svoje náradie rozbalil a pripravil, moment ktorý chcel zachytiť bol už dávno preč. No napriek všetkým premeškaným momentom sa vrátil so zbierkou výstavných fotografií. Podľa neho tá fotka okolo nás vždy je. Aj keď tú zamýšlanú chvíľu zmeškáme, stačí sa zastaviť a vnímať okolie, kým neuvidíme inú. V Benátkach sa podľa neho dá zastaviť na akomokoľvek mieste a vždy sa dá z neho spraviť dobrá fotografia. Stačí ju len nájsť. No... a to som sa rozhodol si vyskúšať. pokračovanie článku
...o malinových cestách
Autor foto-cestopisov na: "www.viamalina.com"
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
