No a tak to teda bolo. Roky som sedel v kancelárii plánoval. Analyzoval. Segmentoval. Počítal. Zaznamenával. Prezentoval. A profesionálne plánoval. Išlo mi to... ale...
Pri každej príležitosti som z tohto sveta unikal. Postavil si vlastný svet, vypestoval naivné vysnené druhé ja. Také ktoré cestovalo, fotilo, písalo, spoznávalo... a ono odrazu ožilo...
...a tak som sa rozhodol, že viac nebudem pozerať na svet s nosom nalepeným na mrežiach kancelárskej krabice...
...nebudem presviedčať kravatových biznismanov, že najsuper sú bárky z betónu...
...už žiadne pocity podivnej obludy, ktorá im nikdy neuverí, ktorá tam nepatrí...
...možno za to môže jedna modrooká Škótka...
...naše spoločné povymýšlané príbehy...
...a jej čarovný dáždnik po starej mame...
...a možno to náš pojašený pes...
...ma nakazil svojou zvlčenou slobodou...
...možno jeden indický rocker s povahou 15-ročného vagabunda...
...prehnaným talentom a nadpriemerným sebavedomím...
...možno sú to tie stovky ušatých hláv...
...čo mi každé ráno pripomínajú, že patrím von k prírode...
...možno za to môže včerajší odliv...
...možno za to môže celé toto mesto...
...ale jednoznačne za to môžem ja...
...a ešte niečo malé blonďavé, od srdca spievajúce...
"Týmto poletíš?"... pýta sa vždy keď ležíme v tráve pri letisku...
..."Ee, to bude oveľa väčšie"... musím vždy pošepkať, aj keď to dobre vie...
..."hmmm, aha už ide... a kam až odletíš?"...
... "Až na najsamďalejší koniec sveta"...
..."Ale vrátiš sa, že?"...
... v ten deň som si za odpoveď vyslúžil v bare s gitarami pri posledných prázdnych pohároch jedno roztopašné "I love you"
...a tak je asi dobre, že viac nie som plánovač.
