V podvečer som si ešte pozeral mapky možných výletov hore na Primrose Hill.
Takto presne tu začínajú Malinové cesty...
...z Primrose Hill sa pozerávam na mesto. Toľko kontrastov. Katedrála sv. Pavla sa tu hrdo píšila 300 rokov kým ju neprerástli banky. A napravo vyrastá Shard, vyšší ako Eiffelova veža, bude tiež plný obchodov a kancelárií ako celý náš svet...
...stovky žeriavov plnia horizont a viem že keď sa sem nabudúce vrátim, budem opäť vidieť iné mesto...
...a zatiaľ kým sa toto všetko deje navôkol, ja si kreslím mapy.
Tentokrát som nakreslil takúto, k pobrežiu kraja Dorset...
(Malinová cesta je červená, vždy červená)
...ako to už v sobotu ráno býva, z postele som sa vyrochnil neskoro, slnko už bolo vysoko a všetky cesty od Londýna k moru beznádejne upchaté, nie však tá moja...
...zastavil som sa v jednej z dediniek, aby som sa nechal zlákať šípkou "CHURCH"...
...cestou ku kostolíku som stretol uja, ktorý práve nakladal do opravárskej dodávky starobylo vyzerajúcu kosačku. Býval v tomto dome...
...kostol bol celý v rekonštrukcii a keď ma okoloidúca teta videla bezradne okolo neho blúdiť s fotoaparátom, pochválila sa mi ľubozvučnou britskou angličtinou, že na rekonštrukciu vyzbierali 127,000 libier a určite sa musím prísť pozrieť o rok aký bude krásny. Ľudia na vidieku sú na svoje kostoly hrdí a radi sa mi prihovárajú keď si ich fotím. Ešte sa posťažovala, že jej manželovi sa pokazila kosačka a tak sa trápil, že radšej zavolala do servisu nech mu donesú novú. Cestou od kostolíka som videl ako si ujo pred žltým domom hrdo obzerá celkom novučičkú červenú kosačku a pozorne študuje manuál.
A v tomto dome zas býva pani s veľkým psom Donym, ktorý behal hore dole po ulici a naháňal sa s čmeliakom...
...Ako som vrčal s Malinou cez zvyšok dedinky, napadlo ma, že ani nie 100 kilometrov odtiaľto na predmestí hlavného mesta každým dňom rastie dvojmiliónová populácia Indov, miliónová Poliakov a ďalšie milióny Arabov, Afričanov, Číňanov a všetkého človečenstva ktoré naša planéta za pár rokov zmixovala dokopy na jednom mieste v jednom čase. Highstreet tvoria kebabovne a Polski Sklep, po okolí rastú mešity. A tu, uprostred polí ešte prežíva pôvodné Anglicko... dokedy? Globalizácia si pomaly odchrumkáva z pôvodných európskych kultúr a ja sa cítim poctený tým, že ešte mám možnosť spoznať aké to bolo predtým, než sa na takéto miesta nalepí tabuľká "Turistická atrakcia"...
...ďalej ma moja cesta doviedla do mesta...
Salisbury
...ako len človek mohol vytvoriť niečo tak veľkolepé...
...800 rokov stojí v Salisbury katedrála... koľko to je životov, koľko príbehov, aká musela byť sila v ľuďoch, ktorá ich spojila do výstavby takého diela...
...tak trochu prehltený veľkoleposťou som prešiel okolité parky...
...nekonečné chodby, nespočetné klenby a stĺpy...
...odchádzam zo Salisbury s pocitom "neuveriteľné" a vzdávam tichú poklonu ľuďom, ktorí zasvätili celý život tomu, aby tu pre nás zanechali niečo tak veľkolepé...
...ďalej na juhozápad vedie moja cesta...
...trielim ako víchor po mojej obľúbenej Beech Avenue smerom k pobrežiu...
...ale na Maline je aj "ako víchor" dosť pomaly, a tak keď som dorazil k pobrežiu, bola už úplná tma. Na pláži lietali donekonečna roztrúsené modré svetielka z udíc miestnych rybárov, more bolo kľudné a jemne hrkotalo s dokonale vyoblenými kamienkami. Zabalil som sa do spacáku, otvoril Wiki a dlho do noci si čítal o krajoch, ktoré som v ten deň videl...
Keď som po krátkej noci vystrčil hlavu do studeného rána, práve sa brieždilo...
...chvíľu som len počúval šumenie vĺn...
...podľa mojej mapky tu začínal veľmi nezvyčajný typ pláže...
...vybehol som raňajkovať hore na kopec, aby som ju videl pri východe slnka...
...niektorí športoví rybári už veslovali ďaleko od pobrežia...
...nakoniec ju slnko odhalilo... 30 kilometrov dlhú bariérovú pláž Chessil Beach odovzdane chrániacu pobrežie pred Atlantickým oceánom. Vedci sa dodnes iba domnievajú ako a kedy vznikla...
...ako odmenu za tak skoré vstávanie som dostal krásne svetlo na obrázky krajiny, ako som pozdĺž pobrežia vrčal smerom na východ...
...každé jedno pole starostlivo ohradené, nikde kúsok nevyužitej pôdy, tu si ľudia vážia svoju zem...
...všade okolo po lúkach behali kozliatka, jahniatka, kuriatka a rôzne iné jarné šteniatka domácich živočíchov. Mne sa najviac páčili roztrúsené stáda býkov...
...po niekoľkých hodinách sme sa podľa mapky dostali až na koniec Chessil Beach k mestešku Portland...
...Majáky dnes už nie sú potrebné, ale ľudia ich majú radi a starajú sa o ne. Aj tento, nazývaný Portland Bill na najjužnejšom cípe polostrova, vyzerá ako nový, napriek tomu že má 200 rokov...
...na skalách pod majákom sa videl desiatky moderných lovcov divej zveri...
...dozvedel som sa, že v tomto čase prilieta z juhu od mora množstvo vzácnych sťahovavých vtákov, ktoré tu fotografujú a monitorujú. Spomenul som si, že keď som sa ráno naťahoval na pláži, preleteli nado mnou 3 biele bociany. Ako som len mohol slepo odignorovať pre tento kraj tak významnú udalosť...
...chvíľu som sledoval more, či neuvidím delfíny, ktoré sem často radi zavítajú. Ale za pár minút som už v každej bezvýznamne spenenej vlne videl delfína, tak som sa rozhodol , že na delfíny nemám talent a pokračoval som v ceste k dedinke Lulworth...
...Jurské pobrežie, staré prastaré útesy, v ktorých je zaznamenaných 185 miliónov rokov histórie našej planéty a v skamenelinách i života...
...veky skaly polámali a poskladali do čarovných útvarov...
...šiel som po pobreží smerom k Durdle Door, známej turistickej atrakcii...
...na pláži pri Durdle Door pri takomto počasí ťažko uveriť že ste v chladnom upršanom Anglicku...
...no a bolo dobre, že som si so sebou priniesol drevenú palicu, z ktorej som kúsok odlomil pre vodných psov. Ten čierny vo vode je Rick, ktorý by preplával za paličkou aj celý svet. No a hnedý Rony, ten si namočil iba podvozok a paličku sa snažil Rickovi vytrhnúť vždy keď priplával k brehu. Ich majitelia boli radi, že ich psi sa hrajú a zároveň ma Ronyho pán ubezpečoval, že Rony má inak vodu veľmi rád...
...keď sa na pláž s dozrievajúcim dňom začali hrnúť davy turistov, vybral som sa ďalej pozdĺž pobrežia...
...vysoké vápencové útesy jasne pripomínajú, že toto je britské pobrežie...
...napriek tomu ako horúco to vyzerá, je ešte veľmi skorá jar, vcelku chladno, ideálny čas na turistiku...
...cesta od pobrežia ma znovu viedla poliami a dedinami, aj okolo tohto vodného mlynu...
...desiatu som zjedol tu pri starom moste...
...a v tieni pod stromami sme sa zastavili na obed...
...za niekoľko dní bude toto pole absolútne žlté...
...a tak nás cesta viedla celý deň hore na sever cez jarnú rozprávku až domov.
Bola to užitočná skúšobná jazda. Celkom som pri jarnej údržbe zabudol vymeniť dávno opotrebovanú súčiastku, ktorá sa začala cestou späť začala hlásiť. Teraz už je všetko pripravené. A pred nami dlhá cesta.
11-12 Apríl 2011
