Tomáš Gríger
Tento blog pokračuje na www.viamalina.com
Len tak, aby sa nezabudlo...
Vtedy bola zima. Obojživelne mokrá, londýnska, zahmlená. Jelly stávala každé ráno na stanici nadzemky v Kentish Towne s veľkou doskou plnou svojich výtvarných diel. Volala sa vlastne Jenny, ale bola tak drobná a biela, až bola miestami priesvitná, preto jej hovorili Jelly. Stával tam aj Eiffel. Eiffel mal 2,5 metra, prechudlú postavu, nosil dlhý čierny kabát, vysoké kožené cižmy a kreslil si tmavé tiene okolo očí. Medzi nimi stál Junior zabalený do obrovského vlneného šálu. Prišiel len nedávno a začal dochádzať do svojej novej práce, kde si stále nevedel spomenúť na názov svojej funkcie, iba že začína s "junior...". Každé ráno stáli všetci traja na tom istom mieste špinavej stanice nadzemky Silverlinku.
Nedávno som začal odoberať jeden britský časopis o cestovaní - dobrodružného druhu. Vlastne mám ešte len dve čísla, ale už som si z ich stránky posťahoval príručky zo všetkých možných i nemožných krajín, prešiel kopec fotiek amatérských dobrodruhov a jednu som im aj uploadoval, aby vedeli, že existujem. No a dnes ma čakalo prekvapenie...
Svojim čitateľom slávnostne oznamujem, že som dnes dotvoril svoju vlastnú osobnú stránku - zatiaľ v angličtine. Link na ňu nájdete vnútri článku.
Nepamätám si zo svojho života celé dni, hodiny, a dokonca ani minúty. Všetky dni v škole sú zabudnuté. ale niektoré okamihy ostali. Rozhovory, ľudia, cesty, dni, večery a noci... zabudnuté. Dokonca aj tie vzácne sa pomaly vytrácajú a blednú v zmetku nových zážitkov. Ale momenty z nich, tie tu ostávajú. Tie, ktoré sa vryli do pamäte, tak že sa už nikdy nestratia.
Sobota ráno. Pomaly sa preberám k životu a skúšam hádať koľko môže byť hodín. Rozmýšľam koľko som toho večer vypil a prečo som tak strašne hladný. Ospalo sa domotám k chladničke... prázdna, miska na ovocie prázdna, skrinka na chlieb prázdna. Ach jaj, asi by som mal so sebou niečo urobiť.
Drobná postava sa šikovne a drzo prešmykla medzi dverami do mojej izby a žiadostivo sa na mňa pozrela. Nevedel som, že prídeš. zazrel som na ňu vyčítavo a odložil knižku s tušením, že toto môže dopadnúť veľmi zle.
Mal som sen o krajine. O takej, kde slnko každé ráno pohladí štíty hôr a prebudí stáda oviec. Kde pokojné ticho dediniek dopĺňa len ľahký šum oceánu. Kde svahy údolí lemujú vinice. Kde žijú kone. Kde je západ slnka červený. Kde hviezdne nebo pretínajú len svetlá majákov. ...krajina zo snov? Je krásne, že niektoré sny sa plnia. Vítam vás v krajine Euskal Herria.
Červená. Odrazu mi pripadá moja situácia trochu komická. Je neskorý aprílový večer, tma, stojím sám na prechode pod semaforom niekde uprostred megaveľkého mesta, na biku mám naloženú 2x1 meter veľkú drevenú platňu, som hladný, smädný, unavený, a napriek tomu šťastný. Je to niekde tu... asi pred týmto semaforom končí moja prvá kapitola. A ja rozmýšľam, ako vlastne začala...
Za oknami sa ozýva len tichý šum rýchlosti, keď sa Eurostar z vidieckych polí ponorí do ruchu veľkomesta. Paríž. Môžem sa doň vracať tisíckrát a vždy ma dokáže rovnako omámiť. Vôňou pečiva, chuťou vína, šarmantným úsmevom dievčat, atmosférou rušných bulvárov, žiarivým svetom nočných lámp nad Seinou,...
Taký bežný koniec dňa. Po práci a telocvični som bol akurát dobre psychicky aj fyzicky vyčerpaný a 22:08 na rádiobudíku mi jasne hovorilo poď si niečo prečítať a spať, ráno ťa budím do roboty. Ešteže budíky nepočúvam...
Niekedy je toho veľa. Viac práce, pár nesprávnych ľudí, preplnené ulice, ruch, hluk a k tomu sa vám podarí vymknúť sa vonku s týždňovým nákupom.